NIE SOM SUPERŽENA

A trvalo mi 33 rokov, kým som si to uvedomila. O tom, ako sa dá vyhorieť aj vtedy, keď robíme to, čo nás napĺňa a baví.

Veľmi dlho som si myslela, že zvládnem všetko, čo si zaumienim. Odhodlanie a vytrvalosť boli moje odznaky psychickej sily, na ktoré som bola patrične hrdá. Freelance práca, štúdium na univerzite, pravidelné cesty do Prahy, súkromné hodiny angličtiny a k tomu rozbiehanie vlastného projektu – spravovanie sociálnych sietí, tvorba obsahu, konzultácie so ženami. Každý z týchto bodov bol pre mňa dôležitý, no postupne (hoci som to nechcela), sa z nich stal jeden obrovský balvan, ktorý som niesla na pleciach.

Všetky tieto povinnosti mi spočiatku prinášali radosť a pocit naplnenia. Ale postupne sa situácia obrátila. Mám kamarátov, rodinu, psa, partnera – no zdá sa, že posledný rok som ich skôr ignorovala a odháňala, ako si užívala čas s nimi. Tak veľmi som sa zamerala na cieľ predo mnou, že som nevidela nič iné. Nevidela som, ako sa postupne mením na podráždenú a vystresovanú ženu.

Považujem za dôležité o tom hovoriť, pretože sociálne médiá v nás môžu veľmi ľahko vyvolať dojem, že všetci žijú ten najlepší a najšťastnejší život a len my sa predierame sra*kami. Pritom každá z nás občas prechádza náročným obdobím a pochybuje sama o sebe – priznať to verejne nie je ľahké. Ja však nechcem byť vzorom povrchnej a neúprimnej „autentickosti“. Idem s kožou na trh, aj s rizikom, že mnohým sa nebude páčiť, čo o sebe poviem. Že mnohí ma budú považovať za precitlivenú, zahľadenú do seba a povedia si, že asi nemám žiadne dôležitejšie problémy ako riešiť samu seba. Whatever. Som vysokocitlivý človek (HSP) a prežívam všetko intenzívne (hoci málokedy to dám navonok najavo). Ak tento článok pomôže aspoň jednej žene, aby sa necítila osamelá a divná len kvôli tomu, čo vo svojom vnútri prežíva, tento text splní svoj účel. Ak si prechádzaš ťažkým obdobím – vidím ťa, súcitim s tebou a chcem ti odkázať, že zvládneme aj toto. Aj ty, aj ja.

Moji najbližší mi občas nastavovali zrkadlo, ale odmietala som sa doňho pozrieť. Nebol čas, musela som bežať domov a dorábať veci do práce, alebo sa učiť na skúšku. Ak niekto chcel so mnou stráviť čas, vnímala som to ako neskutočnú príťaž a v duchu som vypočítavala, koľko hodín naviac potom budem musieť v noci sedieť za počítačom, aby som dohnala stratené. Božemôj, čo nikto nechápe a nevidí, že nemám kedy??

Urputne som si želala, aby dni mali aspoň 48 hodín. Pomaly na mňa začínala doliehať únava. Najskôr len také nenápadné fyzické príznaky – šklbanie vonkajším kútikom oka, zívanie tak 20x za hodinu v poobedných hodinách, zabúdanie. Dôsledne som ich ignorovala. 

Aj doma sa kopili nenápadné náznaky toho, že sa mi to začína vymykať spod kontroly. Začalo to uschnutými kvetmi na balkóne, neumytými oknami tak dlho, že tu radšej ani nepoviem ako dlho. Kopila sa mi vypratá bielizeň, ktorú nebol čas poskladať a box s letnými vecami ešte doteraz stojí v spálni a čaká, kým ho odložím na poličku.

Stále som si opakovala, že je to len náročné obdobie, ktoré prejde. Čo na tom, že neprechádzalo asi tak dva a pol roka. Zobudila som sa až vtedy, keď som už bola uprostred najväčšieho vyhorenia môjho života, ktoré už nešlo zastaviť a ktoré sa na mňa zrútilo pred pár týždňami ako lavína storočia.

Tesne pred tým, ako som si zdesene uvedomila, v akom bode sa vlastne nachádzam, som stihla ukončiť takmer 7 ročný vzťah. Dôvodov bolo viacero, ten najväčší však bol môj nedostatok času a moje presvedčenie, že môj partner si zaslúži niekoho, kto mu v lepšom prípade nebude na každý návrh hovoriť „Nemôžem, lebo sa musím učiť/chystať obsah na siete/mať konzultáciu“ a v tom horšom prípade si na ňom nevedome, ale o to intenzívnejšie vybíjať frustráciu. Jednoducho som si toho na seba naložila oveľa viac, ako je zdravé a dlhodobo udržateľné a odnášali si to už dlhšie ľudia okolo mňa.
Mám pocit, že pred tým, ako budem môcť byť vo vzťahu s niekým iným, sa najskôr musím naučiť byť vo vzťahu sama so sebou a popracovať na sebe.

Vyhorieť sa dá aj vtedy, keď robíš to, čo miluješ a čo ťa napĺňa. A ja som zhorela ako fakľa.

Po rozchode som prišla domov, sadla si za počítač, aby som dopísala podklady k videu a zrazu to na mňa všetko nečakane dopadlo. S hrôzou som sa sama seba spýtala, načo to vlastne všetko robím. Uvedomila som si, že v posledných týždňoch som sa do tvorby obsahu vyslovene nútila, všetko som robila na poslednú chvíľu kvôli nedostatku času a tvorba ma vôbec nebavila. Vytvorila som sama pre seba klietku z algoritmov a z toho, ako často a kedy publikovať. A hnevala som sa na všetkých naokolo, že ma z tej klietky nevedia pustiť, hoci kľúč som mala iba ja. Pritom taká hlúposť, ale pohltilo ma to a za túto stratu kontaktu s realitou sa neskutočne hanbím aj teraz, keď to píšem. Je mi ťažko z toho, že som uprednostnila čísla na sociálnych sieťach pred časom stráveným s bytosťami okolo mňa.

Ľudia, s ktorými som pracovala, to možno necítili (aj keď sa mi to nechce veriť), ale mlela som z posledného už niekoľko mesiacov a dávala do všetkého tak 10%, lebo viac som jednoducho v sebe nemala. Bola som ako použitá špongia na riad, ktorá mala skončiť v koši tak pred 3 mesiacmi. Všetko, čo som v sebe ešte mala, som odovzdávala ľuďom v práci a po zaklapnutí počítača som bola doma zničená, bez nálady a bez energie, zvyčajne schovaná za obrazovkou počítača až do neskorej noci. Pre mojich najbližších už nezostalo nič. Nada. Nula.

Bol začiatok decembra a ja som pozerala Vlogmas – každodenné videá vloggerov o tom, ako prežívajú každý deň obdobie pred Vianocami. Nedá sa mi nedodať, že som tie videá pozerala s veľkými výčitkami z toho, že je to neproduktívna aktivita a tak som popri tom aspoň jedla, aby som ten stratený čas aspoň trochu využila. Chápeš, aké pokrivené vnímanie produktivity som mala? Lebo ja to teraz nechápem, ale ešte pred pár týždňami mi to prišlo normálne.

Tí ľudia vo videách chodili na vianočné trhy, obdivovať svetielka, chodili na návštevy k rodinám, alebo si spravili popcorn a pozerali večer filmy. A vtedy to vo mne explodovalo. Uvedomila som si, že si nepamätám, kedy naposledy som si dovolila len tak sadnúť s knihou a čítať. Alebo si pozrieť film. Alebo jednoducho robiť niečo, čo nesúvisí s mojou prácou a povinnosťami.
Posledné mesiace som išla čisto na výkon a každá jedna minúta môjho života bola venovaná niečomu produktívnemu. Vstávala som o 5:30 a išla spať po 23. hod, aby som toho spravila čo najviac a napriek tomu som si líhala do postele s pocitom, že som nestihla ani polovicu naplánovaných vecí a ďalší deň to budem musieť dobiehať.

A povinnosti a úlohy sa takto deň čo deň nabaľovali a moja frustrácia sa zväčšovala. Došlo mi, že každú voľnú chvíľu trávim robením niečoho, čo „musím“ dokončiť. Ani som si neuvedomila, kedy sa to stalo, ale život mi začal pretekať cez prsty. A keď som si dovolila na päť minút zastaviť a oddýchnuť si, prichádzali výčitky. Prečo nie som produktívna? Prečo som radšej neurobila niečo, čo ma posunie dopredu?

Najviac ma zasiahlo, keď som sa pozerala na svoj kalendár. Bol plný termínov, povinností, stretnutí a deadlinov. Až som sa raz pristihla pri myšlienke: kedy som naposledy mala víkend len pre seba? Bez toho, aby som mala v hlave zoznam úloh? Nevedela som si odpovedať.

Mojim lakmusovým papierikom je Goofy. Keď spozorujem zmeny na ňom, viem, že je to odraz toho, ako sa mu venujem. Bohužiaľ, aj tu som si pomerne neskoro všimla, že mi už dlho naznačuje, aby som spomalila. Celé dni prespal na gauči, nechcel sa hrať ani vtedy, ak som ho k hre vyzývala a vonku menej poslúchal. Z veselého psa sa stal unudený a ľahostajný pes. Ani sa mu nečudujem, keď okrem občasného pohladenia som sa venovala viac počítaču ako jemu a na prechádzkach som nemala ani polovicu trpezlivosti, ktorú som mala kedysi. Namiesto pochvál  a precvičovania povelov som mu len hovorila, čo nemá robiť a poháňala ho, aby pridal do kroku, lebo som už v hlave bola pri tom, čo všetko ešte doma musím stihnúť spraviť. Podvedome som sa vyhýbala iným psom, pretože som nemala energiu viesť rozhovor s ďalšími ľuďmi. Jedna veľmi zlatá psíčkarka sa ma zakaždým spýta, ako sa mám – tak úprimne, že ju to naozaj zaujíma. Čo jej poviem? Že je všetko naprd? Svojou negativitou zaťažujem svojich najbližších, nechcela som ju prenášať ešte aj na cudzích ľudí.

Perfekcionizmus bol mojim pohonom, ale aj mojou pascou. Nemohla som sa vzdať ani jednej z vecí, ktoré som budovala. Freelance práca mi platí účty, škola ma posunie bližšie k tomu, čo je mojou skutočnou vášňou, súkromné hodiny angličtiny ma bavia, pretože na nich pracujem so zaujímavými ľuďmi, ktorí majú zaujímavé príbehy a nechcem ich sklamať tým, že s hodinami seknem. A Ženy a ich zmeny? To je predsa moja vášeň! Keď hovorím o hormonálnom zdraví a ako ho podporovať stravou, cítim sa vtedy najviac nažive a neviem sa zastaviť. A vidieť „aha moment“ na tvárach žien, ktoré prídu na druhú alebo tretiu konzultáciu a nadšene mi hovoria, ako vďaka úpravam stravy, na ktorých sme sa dohodli, majú viac energie a menštruácia bola oveľa príjemnejšia, to je ten najkrajší zážitok na svete.

Ale uvedomila som si, že nič z toho si nemôžem užiť, pretože trieštim svoju pozornosť medzi príliš veľa vecami a som z toho vyčerpaná. A vyčerpaná perfekcionistka, ktorá hovorí iným ženám, aby zo svojho perfekcionizmu poľavili a našli si čas na seba? Taký paradox dlho fungovať nemôže.

Dostala som sa do bodu, keď viem, že potrebujem pauzu. Do bodu, keď nevládzem robiť absolútne nič. Kreativita vyschla, Instagram nemôžem ani vidieť, z posledných síl som dokončila úlohy v práci a netuším, kde nájdem psychickú silu napísať bakalárku a učiť sa na štátnice. Pretože hoci ma škola baví, tento ročník je tak chaotický a všetci profesori nás majú tak na háku, že nikto nevieme, ako bude nasledujúci polrok vyzerať. Vianočné obdobie, na ktoré som sa od septembra tešila, mi bolo absolútne ukradnuté. Vianočné svetre zostali hlboko v skrini, vykašľala som sa na pečenie koláčov, vianočné pesničky nemôžem počúvať, lebo sú všetky o láske, rovnako ako vianočné filmy. A do toho každý večer riešim psa vystresovaného z petárd, ktoré mi pod oknami trieskajú. Cítim, že aj obsah na Ženy a ich zmeny potrebuje zmeny (haha, naozaj napĺňam názov svojho blogu), iný uhol pohľadu, ale zatiaľ netuším, ako ho pozmením. Mám chuť zavolať každému, s kým som prišla za posledný rok do kontaktu v osobnom živote a ospravedlniť sa, že som nevedela povedať nič pozitívne.

Prechádzam si pomerne intenzívnou osobnou krízou. Čakala som ju v 30ke, ale ona sa potvora oneskorila o tri roky. To nič nemení na fakte, že neskutočne to bolí, vidieť, ako sa mi rúcajú všetky piliere, na ktorých stál obraz, ktorý som sama o sebe mala. Ešte viac bolí uvedomenie, že si za to všetko môžem sama. Veľa pozerám do steny, plačem pri venčení, šoférovaní, alebo len tak hocikedy, keď si mi hlavou prebehne flashback na to, ako strašne som sa správala v poslednom čase. Konečne som sa odhodlala pozrieť do zrkadla a ten obraz sa mi nepáči.

Začala som sa pýtať samej seba, čo je pre mňa naozaj dôležité. Ako si vlastne predstavujem svoj život ďalej. Ale zatiaľ sa mi vynára jedno veľké NEVIEM. Očividne som vo svojej „I have no idea“ ére. Čo je pre perfekcionistku asi tá najhoršia odpoveď. Keď nevieš ani len obrysy toho, čo ťa čaká, nevieš sa pripraviť. Priznávam, že ma to dosť desí. Keď sa tak nad tým zamyslím, celý tento polrok sa podobal zrušenému koncertu Taylor Swift.

Očividne nie som superžena. A možno ani nemusím byť. Možno úplne postačí, ak budem žena, ktorá si dovolí niekedy povedať „nie“  – iným, no hlave aj sama sebe. Úprimne, netuším, ako sa bude moja cesta vyvíjať ďalej. Ak existuje obrázok, ktorý aktuálne najlepšie vystihuje môj život najlepšie, je to tento:

Zrútil sa mi celý môj životný plán, ktorý som si tak starostlivo budovala. A hoci je extrémne nepríjemné sedieť so všetkými tými pocitmi a nechať ich cez seba prechádzať ako vlny bez snahy ich potlačiť, viem, že keď tá búrka prejde, budem môcť začať na všetkých tých troskách stavať odznova. Lepšie, opatrnejšie a dôslednejšie. So zrakom upretým na to, čo je v živote skutočne dôležité. Tak ako fénixy vstávajú z popola, tak ako motýle musia prejsť štádiom škaredej kukly, kým vyletia von do sveta v krajšej verzii. Musím vyčkať, kým sa prehryziem svojou vlastnou kuklou, do ktorej som sa zamotala. A dúfať, že mám na svojich krídlach nejaký pekný vzor.

P.S.: Goofy je v poriadku, začala som práve s ním. Teraz chodíme na dlhé prechádzky, na ktorých trénujeme, doma ho učím nové povely a pravidelne ho masírujem a češem, čo je jeho obľúbený relax. Odkedy som mu začala venovať viac pozornosti, je veselší, viac sa hrá so psíkmi a dokonca ma už občas sám vyzve na naháňanie. Pomaly si zvyká na to, že panička má znovu čas venovať mu svoju plnú pozornosť 🙂

Dúfam, že tento text nevyznel tak, že sa ľutujem a robím zo seba obeť – pretože to vôbec nebolo mojim zámerom. Písala som ho s cieľom ukázať, že je v poriadku prechádzať si ťažkými obdobiami a je v poriadku si priznať, že za všetko, čo sa nám v živote deje, si na konci dňa môžeme iba my samé. A iba my samé rozhodujeme o tom, či sa z tohto ťažkého obdobia poučíme a vyjdeme z neho silnejšie a múdrejšie, alebo či ho zahodíme za hlavu a prehliadneme všetky skryté poklady, ktoré sa pod nánosom bahna (alebo aj horších vecí, ha) ukrývajú.

Zuzka 🧡